Sviňa deň!

Autor: Renáta Beňačková | 1.6.2011 o 12:01 | (upravené 1.6.2011 o 13:03) Karma článku: 7,89 | Prečítané:  543x

„Krásne ráno,“  povedala som si hneď, ako som ponaťahovala telo a odostrela žalúzie na okne.  Obloha bez jediného mráčika, slnko sa snažilo zakričať mi zhora, že dnes bude poslušne svietiť, čo nakoniec potvrdil aj pán Ilko s grafom v ruke.

Plná myšlienok o tom, ako dnes bude fajn, čo všetko by som mohla urobiť prípadne kam ísť (keď sa vrátim z práce), som sa presúvala do kúpeľne..., ale poznáte to, človek mieni, Pánboh mení...

Uvedomila som si to, hneď ako som sa na chodbe potkla o synove tenisky. Vzkypela vo mne žlč, pretože aj napriek mojím niekoľkonásobným upozorneniam tenisky neboli tam, kde by mali byť. „Ale nič," opäť som si povedala sama pre seba. Nebudem si predsa skrz takú „prkotinu" kaziť taký pekný deň. Predýchala som.

Koľko blbých správ, koľko nepríjemných situácií je schopný človek prijať a stráviť za jeden deň, bez toho, aby ho musela odviesť RZ-péčka? No keďže píšem tento blog, tak vedzte, že dosť.  Nielenže som musela odolávať nepríjemným narážkam klientov na adresu vlády a všetkých úradníkov. To som predýchala podobne ako tenisky. Viem ich pochopiť. Prišli o prácu, vidina ďalšej je v nedozierne, na krku deti, pôžičky... Hnevajú sa na celý svet.  Oveľa viac ma však  iritovala správa o tom, že nie som správne odpísaná v knihe dochádzky v deň, keď som bola so synom u lekára. Možno pre niekoho dôležité, ale pre mňa nepodstatné. Áno viem, som platená od hodín, ale... ozaj od hodín? Nie som platená hlavne za to, že moja práca by mala byť akýmsi poslaním a mojou prioritou je predovšetkým klient a nie nejaké blbé dve hodiny v dochádzke? Ktoré, len tak mimochodom som počas veľkých prerábok mala tisíckrát „nadrobené". Ale vtedy mi nikto nepovedal: „Choď už domov, máš rodinu". Len aby klienti dostali to čo majú dostať v správnej výške a v správny čas.  V žiadnom prípade nechcem zľahčovať evidenciu dochádzky, ale keď sa na mňa niekto pozerá ako na falšovateľa... Ale aj toto som rozdýchala, ale to mi už slzné kanáliky začali pracovať. Cez obedňajšiu prestávku som sa namiesto obeda išla prejsť . Chcela som, aby slnko vypálilo zo mňa tu zlosť, čo sa vo mne prebudila. Pomohlo. „Tak, nech je už všetko tak ako má byť," priala som si. Haha, ale kdeže... Krátko poobede mi volala sestra, že dom, označovaný ako rodičovský, bol predaný v dražbe, a to za cenu, ktorá ani zďaleka nepokryje dlhy, ktoré tu po svojej smrti zanechal otec. V ten moment som videla mamu, jej uplakané oči a utrápenú tvár... je bezdomovec.  Toto som už rozdychávala tažšie. Áno počítali sme s tým, že k tomu raz dôjde, ale nepočítali sme, že dom (dvojdom) bude predaný tak hlboko pod cenu. Snažili sme sa ho predať cez  realitky, avšak  neúspešne.  No čo, mama pôjde bývať ku mne. Ťažšie sa s tým však bude vyrovnávať ona, pretože si na stavbe domu nejaké tie hodiny odmakala a navyše sťahovanie bude pre ňu znamenať vytrhnúť ju z priestoru dediny a vtiahnuť ju do priestoru mesta... Zopäla som ruky a prosebným pohľadom som silu zhora prosila aspoň o jednu dobrú správu.  Prišla, ale aby mi neuškodilo, tak  rozdelená pol na pol. Opäť mi volala sestra. Premkla ma hrôza, napadlo mi, že sa po informácii o výsledku dražby stalo niečo s mamou.  S mamou nie, ale so sestrou. Mala búračku. Bola tak rozrušená dražbou, že jednoducho nezvládla riadenie a cestou z Trenčína to „picla" do zvodidla, či nejakého stĺpika. Picla tak, že takmer celá strana od vodiča bola súca len na vrakovisko. Ju zachránil bezpečnostný pás.    Tu mi už nepomohlo ani predychávanie a dokonalo som sa rozrevala...

                Cestou domov z práce som v hlave triedila myšlienky. Slnko nad hlavou ma vôbec nezaujímalo. Vlastne nevšímala som si ani ľudí okolo ktorých som prechádzala.  Až...  „Dobrý deň, pani Renátka." Zo zadumania ma prebral prívetivý hlas. Patril známej, ktorú som už dlhší čas nevidela. Opierala sa o dve barle, vychudnutá, tvár prepadnutá, ale so širokánskym úsmevom na tvári. „Dobrý deň," odzdravila som ako sa patrí a pripojila som vetu na ospravedlnenie, že som si jej nevšimla.

„To nič.  Poznám to. Aj ja som takto chodila z práce. Rozmýšľala som čo prv, čo skôr začnem, keď prídem domov. Pri štyroch deťoch bolo veru o čom premýšľať." Znovu sa naširoko usmiala. Musela som na ńu hľadieť ako teľa na nové vráta, pretože mi po chvíli povedala, že asi pred trištvrte rokom jej diagnostikovali Sclerossis Multiplex. „Som taká šťastná, že sa môžem prejsť, aj keď len za pomoci týchto mojich nových kamarátok," dodala. Opäť mi stiahlo hrdlo. Rozlúčili sme sa. Popriala mi veľa veľa zdravia. A ja? Čo popriať človeku s takýmto závažným, fatálne končiacim ochorením? Zaželala som jej veľa síl... Nevedela  som čo povedať viac, pretože  všetko ostatné, čo by moje ústa povedali by bolo už len sprosté klišé.

                Opäť som ucítila, že slnko hreje. Pomohla mi k tomu žena, ktorá aj napriek svojmu ochoreniu nestrácala optimizmus a silu, žiť svoj život aj napriek chorobe naplno.

Pochopila som tu dobrú správu: „Si zdravá! Ostatné zvládneš!"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?